Keby sa aspoň pre jeden dobrý skutok každý deň rozhodol každý jeden človek na planéte, to je už 7,2 miliardy dobrých skutkov denne. To už stoji za zamyslenie, nie??
Osobne som bola vždy vychovávaná v tomto duchu. Skutky láskavosti sú našťastie bežnou súčasťou môjho každodenného života. A stále ma prekvapuje, ako niektorí ľudia prekvapene reagujú na milé, nezištné, ústretové gestá, ktoré by mali byť podľa mňa prirodzenou súčasťou nášho bytia, ktoré nám energiu neberú, ba práve naopak - dávajú. Jeden z tých silnejších skutkov láskavosti však v mojej mysli rezonuje silnejšie ako iné a dnes je deň, kedy by som sa s Vami oň rada podelila. Bolo to pred pár mesiacmi, s priateľom sme sa vracali z kina. Keď sme prišli k autu, prišli k nám traja ľudia – muž, žena a dieťa. Najprv sme si mysleli, že chcú po nás peniaze, priateľa začal muž intenzívne klepať po ramene a nezrozumiteľne hovoriť. A tu začína príbeh... Prešla som na stranu auta, kde všetci stáli, s otáznikom v očiach, čo sa bude diať. Po krátkej chvíli sme zistili, že pár je hluchonemý, rozprávať vedelo iba malé dievčatko a to plakalo a samo nevedelo vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Keďže pár bol dosť rozrušený, nevedeli sme, čo vlastne chcú a aj to málo, čo sa nám snažili vysvetliť, sme nerozumeli. Snažili sme sa ich ukľudniť a pomaly, s výraznou artikuláciou som sa im snažila vysvetliť, že musia komunikovať pomalšie. Na komunikáciu s hluchonemým človekom som zvyknutá a nemám z nej strach, preto som sa ich začala pýtať, čo sa stalo. Obaja mi začali vysvetľovať, že im ukradli auto a oni nevedia, čo majú robiť. Tak priateľ z mobilu zavolal políciu a vysvetľoval im situáciu...ja som „tlmočila“, priateľ komunikoval s políciou...“Áno, áno....hluchonemí...Nie, my nie sme s nimi, stretli sme ich na chodníku....Áno, áno, počkáme tu s nimi.“. Zhruba po 20tich minútach sme zistili, že auto nie je ukradnuté, ale odtiahnuté. Našťastie. Keď sme zistili, kde sa auto nachádza, prišiel ďalší level. Vysvetlila som rodine, čo sa deje a že ich k ich autu vezmeme. Naložili sme ustráchanú rodinku do auta a hybaj s nimi do odťahového dvora. Pozerali na nás ako na predavačov orgánov, tak som im jemne vysvetľovala, čo sa ide diať a kam ideme. Sadla som si dozadu, dievčatko ma celý čas držalo za ruku, už neplakalo. Prišli sme do zberného dvora, bola už úplná tma. Zazvonili sme na zvonček a keď nám otvorili, začali sme sa všetci pchať dnu, napriek jasnej výzve na dverách „Dovnútra vchádza len vodič odtiahnutého vozidla“. Akonáhle celý ansábl zbadala pani za okienkom (ktorej už čochvíľa padla), začala sa nadychovať pre zopakovanie danej vety a ja som ju prerušila tým, že som jej začala vysvetľovať, že som tu ako „tlmočník“, že pár je hluchonemý, že mi sme to volali na políciu, aj do odťahovky atď. Napriek tomu, že „jazyk hluchonemých“ nie je mongolčina, musela som „prekladať“ čo hovorí pani za prekážkou hluchonemému páru a naopak. Keď už ich po nejakej tej chvíli zúradovala, prišiel level policajti. Medzitým sme debatujúc (upokojovala som ich, že aspoň, že auto nie je ukradnuté, že aj horšie veci sa dejú, aby neboli smutní, že sa všetko vyrieši...medzitým, čo mi dievčatko ťahalo bundu s vysvetľovaním, že mala na oslave narodením šaša), priateľ jej kúpil v automate na kávu horúcu čokoládu a venoval sa jej. Napokon sa celkom upokojila a štebotala s nami o všetkom možnom. Odťah 90Eur pán vodič uhradil, teraz sa ešte čakalo na policajtov a ich pokutu. Po nejakej chvíli prišli a naša chvíľa opäť prišla – štvrtýkrát vysvetliť celú story o hluchonemom páre a ako a prečo sme sa sem dostali - odznova. Opäť papierovačky, opäť preklady, opäť vysvetľovačky. Policajti boli prekvapení, že sme tam s nimi. Snažila som sa policajtom vysvetliť, že obaja sú hluchonemí atď., aby boli na nich čo najmiernejší a na to mi policajt vypisujúci papiere o dopravnom priestupku a údaje o vodičovi vraví: „Keby som mal 90Eur, tak mi ten odťah zaplatím, ale aspoň im viem odpustiť pokutu. Povedzte im, prosím Vás, že pokutu neplatia.“. Všetko som pretlmočila a vravím policajtovi: „Viete, neskutočne ma teší, že je vo Vás toľko ľudskosti, kiež by bolo takých policajtov a ľudí všeobecne ako ste Vy viac, ste muž na správnom mieste a osobne si Vás veľmi cením.“. Ten skoro spadol zo stoličky a veľmi srdečne mi stisol ruku a poďakoval. A tiež vyjadril obdiv nad tým, že ako sme celý tento proces absolvovali s cudzími ľuďmi. Rozlúčili sme sa, počkali sme, kým si vyberú von auto. Priateľ im so všetkým pomáhal. Párik bol vystresovaný, ale rád, že našli auto a evidentne vďačný nám, že sme s nimi. Strkali nám do rúk peniaze a bonboniéru a stále opakovali „ďakujeme, ďakujeme.“. Obaja sme s úsmevom odmietli čokoľvek, okrem ich radosti. Rozlúčili sme sa a šli sme. S rodinkou sme strávili skoro 2 hodiny a obaja sme z toho mali úžasný pocit. Po ceste domov sme sa len mlčky usmievali a keď sme vystupovali z auta, povedali sme si: „Úžasný večer, však ??“.
Áno bol a mňa osobne potešila aj hrejivá ľudskosť policajta a vzájomná pozitívna spätná väzba, ktorú sme si dali. Každý jeden deň je plný možností, aby sme vykonali dobrý skutok, čin láskavosti a je úplne jedno, že adresáta tohto dobrého skutku vo svojom živote už asi nikdy neuvidíte... Hreje to pri srdci a svet je opäť o niečo krajší, vrúcnejší, lepší a ja ďakujem za dni, v ktorých sú akékoľvek skutky láskavosti.
Prajem Vám všetkým dni plné krásnej ľudskosti a skutkov láskavosti, aby ste boli ich darcami, ale i prijímateľmi.
